Odchod

Nemám už viac síl bojovať s veternými mlynmi, nemám viac síl, starať sa o to, kde si, s kým si a čo robíš ...

Už nevládzem počúvať tie isté výhovorky stále dokola a pozerať sa na to, ako si ničíš život ...

Otočil som sa a šiel preč od teba, od tvojich očí, pokožky a nežných pier, ktoré mi noc čo noc šeptali, aký som pre ne výnimočný ... No to bolo dávno a ja si už dnes len ťažko spomeniem na opakujúcu sa vôňu svojich rúk tesne po tom, ako si ma nechávala pred vchodom s odtlačkom pier na líci. Priložil som si dlane k tvári a naplno vnímal tvoju krásnu vôňu, ktorá mi pripomínala, čo pre mňa tvoja neprítomnosť znamená ... utrpenie a žiaľ!

Vždy som si ich umyl, až keď to bolo nevyhnutné, špinavé byť predsa nemohli, keď voňali tak krásne ... ako ty ... chcel som zaspávať a budiť sa s tou vôňou pri sebe, aby mi pripomínala, pre koho dýcham a pre koho som sa tak zmenil ...

Zvykával som počítať sekundy, kým som čakal dole pod oknami od momentu, kedy som zazvonil. Meškala si takmer pravidelne a každú sekundu čakania navyše si mi vynahradila bozkom. Niekedy som tých sekúnd narátal viac, no ty si si to odmietala všimnúť.

No keď si začala chodiť načas, vedel som, že sa niečo deje, áno, odmietal som si to pripustiť, no postupne som túto potupnú myšlienku musel prijať za vlastnú.

V hlave mi hučia kroky, ktoré sa odrážajú od stien prázdneho tunela, počujem, ako sa ti vzďaľujem. Mobil mi začal vyhrávať "tvoju" melódiu, volá ma späť ... Nie, už sa neotočím, nezmením smer chôdze!

Najbližšia zastávka, sloboda...